Basnicky.sk

Túžim kresliť obláčiky na tvojom čele,
túžim robiť veci, pri ktorých sa srdce chveje.
Prečo nesmiem sa dotknúť tvojich rúk?
Prečo mi osud nadelil toľko ťažkých múk?
Nebudú viac spevať vtáčiky piesne veselé,
moje srdce je ranené.
Nebudem viac počuť tvoj štastný smiech,
a to je ten najstrašnejší trest.
Nádej zomiera, stráca sa v diaľ,
naposledy mávam tebe na pozdrav.
Úlomky snov sa rozleteli,
hviezdy z očí odleteli.
V srdi horí ľadová sviečka,
stojím tu a privieram viečka.
Po líci steká slza ako jazero,
už včera bolo neskoro.
Mesiac unavene dýcha tmou,
smutne zviera kúsky snov.
Odišiel si do neznáma,
ja musím ísť ďalej sama.
Odišiel si do diaľky sveta mŕtvych,
ja musím žiť v spomienkach smutných.
Prosím, chcem ísť za tebou a je mi jedno kam,
len nech ťa ešte aspoň raz pobozkám.